.jpg)
El Pintor je piatym štúdiovým albumom americkej indie rockovej formácie Interpol, ktorý vychádza štyri roky po poslednej nahrávke Interpol. Fanúšikovia teda čakali dosť dlho a napĺňať ich očakávania bolo pre kapelu vždy veľkou výzvou. Od najlepšieho albumu Interpolu - Turn on the Bright Lights (2002), ktorý bol zároveň aj debutom, kapela podľa mnohých kritikov nič lepšie neurobila a to jej psychike rozhodne nemôže pridať.
Byť však kapelou v dnešnom hudobnom svete, keď sa všetko, čo bolo včera, už stáva starým, nie je jednoduché. A hlavne vtedy, ak kapela funguje mnoho rokov a všetci sledujú jej ďalšie smerovanie. Ak nahrá nový album, ktorý experimentuje a je iný ako ten predošlý, zarytí fanúšikovia ho väčšinou zvozia a žiadajú kapelu k návratu k tomu, pre čo si ju obľúbili. Ak však kapela vo svojej tvorbe neexperimentuje, avšak prináša konštantne rovnaké (dobré) albumy, označia ju za nudnú a stereotypnú, nikam sa neposúvajúcu. Toto sa deje Interpolu počas celej kariéry.
Už spomínaný vynikajúci debut TOBL z roku 2002 vystrelil dovtedy neznámu kapelu na čele s charizmatickým spevákom s nezameniteľným hlasom Paulom Banksom medzi (nielen) americkú indie elitu, magazín Pitchfork ho dokonca vyhlásil za najlepšiu nahrávku roka a Interpol sa stal u hipster mládeže takmer kultovou záležitosťou. Po dvoch rokoch prišla kapela s nahrávkou Antics, ktorá síce nedosahovala až také výrazné kvality debutu, no rozhodne nebola zlá, práve naopak, stále sa držala v nadpriemere, obsahujúc najúdernejšie piesne, aké kedy Interpol vyprodukovali (Not Even Jail, Slow Hands, C´mere). Na treťom albume Our Love To Admire, ktorý prišiel o tri roky, si kapela zachovala svoj typický zvuk, roztrasené gitary, nerozlúštiteľné texty a silné melódie. Avšak nestačilo to a kritici a fanúšikovia chceli viac. Pýtali sa, kam Interpol smerujú, zdalo sa im, že sa točia v blúdnom kruhu. V roku 2010 teda prišli Interpol s niečím trošičku iným. Obsahoval jednoduchšie melódie, naopak, zmenšila sa frekvencia ich chvejúcich sa gitarových sól, bol viac úsečný a ešte viac depresívny. Táto zmena však kapele neprospela, štvrtý album je hodnotený ako jej najhorší. Interpol sa ocitli v nezávidenia hodnej situácii, nepomohol im ani fakt, že odchod z kapely ohlásil jeden z ich hlavných pilierov, basák Carlos Dengler, a aj preto ohlásili pauzu na dobu neurčitú.
O štyri roky neskôr však Interpol prichádzajú späť s novým albumom El Pintor (v španielčine "maliar", zároveň je to anagram názvu kapely), do ktorého vložili svoje nádeje odpichnúť sa od minulosti. To však neznamená, že prichádzajú s odlišným zvukom. Vracajú sa presne tam, kde bola ich najväčšia sila - do obdobia debutu a Antics. Úvodný singel All The Rage Back Home patrí k najlepším singlom, aké kedy kapela mala. Pomalý začiatok slúži len ako predohra, vzápätí vás však prekvapí narastajúcou dynamikou a po pár vypočutiach ste chytení - táto pieseň je totiž presne ako celý album - na prvé počutie možno úplne unesení nebudete, no po pár razoch je ako droga s pomaly narastajúcimi účinkami, začne sa vpližovať do vašej hlavy a zrazu zistíte, že si piesne z neho spievate v tých najmenej vhodných situáciách.
El Pintor obsahuje v prevahe opäť temnejšie a depresívnejšie piesne (napr. Everything Is Wrong, Breaker 1, My Desire či záverečná ťaživá Twice as hard) no v zápätí vie hneď prekvapiť aj energickou rockovou intenzitou (Ancient Ways, Anywhere), zvyšok piesní sa nesie v strednom tempe, no stále obsahujú typickú naliehavosť a evokáciu. Albumu sa ani nedá vytknúť slabšie miesto, no rozhodne nie je nahrávkou, ktorú si zamilujete po prvom vypočutí. Musíte jej dať čas dozrieť vo vás a ona sa vám odvďačí - nie je prvoplánová a práve také albumy bývajú (aspoň pre mňa) tie najoceňovanejšie a najdlhšie počúvané.
El Pintor obsahuje v prevahe opäť temnejšie a depresívnejšie piesne (napr. Everything Is Wrong, Breaker 1, My Desire či záverečná ťaživá Twice as hard) no v zápätí vie hneď prekvapiť aj energickou rockovou intenzitou (Ancient Ways, Anywhere), zvyšok piesní sa nesie v strednom tempe, no stále obsahujú typickú naliehavosť a evokáciu. Albumu sa ani nedá vytknúť slabšie miesto, no rozhodne nie je nahrávkou, ktorú si zamilujete po prvom vypočutí. Musíte jej dať čas dozrieť vo vás a ona sa vám odvďačí - nie je prvoplánová a práve také albumy bývajú (aspoň pre mňa) tie najoceňovanejšie a najdlhšie počúvané.
A keď sa zdalo, že je tento album konečne trefa do čierneho, i tento album je kritikmi (tentokrát našťastie len nimi) označovaný ako "zbytočný", "nič nehovoriaci", "seba vykrádajúci". Ja hovorím - a čo je na tom zlé? Ak raz kapela našla svoj typický zvuk a smer, ktorý vyhovuje väčšine fanúšikov, je potrebné to meniť? Pre koho kapela tvorí? A ak je tento album zbytočný, nie je zbytočný potom každý jeden album, ktorý kedy vyšiel? Hudba predsa nie je (všeobecne) primárnou ľudskou potrebou.
Vzťah s Interpolom je pre mňa ako manželstvo, ktoré som uzavrela pred dlhými rokmi, odkedy som prvýkrát počula ich debutovú nahrávku. Rokmi a každým novým albumom som s nimi žila, vyrastala, prežívala rôzne životné situácie, no toto manželstvo nemalo žiadnu výraznú turbulenciu, bol to krásny a vyhovujúci stereotyp, jedna z istôt, že čokoľvek sa stane, Interpol prídu s nahrávkou, ktorá bude síce podobná, no vždy konštantne skvelá, nadpriemerná a nad väčšinou terajšej produkcie. A nájsť si takéto manželstvo je dnes viac než vzácne. Snáď vydrží minimálne aj ďalších 12 rokov.
Hodnotenie: 9/10.
kk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára